O nás, alebo krátka história

Prima - Sekunda - Tercia - Kvarta - Kvinta - Sexta - Septima - Oktáva

Prima

Po ťažkých príjmačkách nás bolo napriek pôvodným sľubom o tridsiatich žiakoch prijatých 34 statočných. No, vlastne len 33, ten zvyšný, Matej Rehák sa tuším volal, po pár dňoch zdrhol na Košickú. To nie je statočnosť, alebo podľa niekoho hej? Dobre, žiadne ruky hore nevidím, tak môžeme pokračovať. Aj keď, hlásenie sa nikdy nepatrilo k silným stránkam našej triedy, skôr sa uprednostňovala voľná, podľa niektorých (tak dobre, všetkých) profesorov veľmi hlučná debata. Ale vráťme sa k téme. Po úvodných dňoch, ktorý viedla naša bývalá náhradná pani profesorka Pilinská, zahŕňajúcich bežné nudné oficiality typu rozdávanie kníh a podobne, sa konečne na scéne objavila aj naša skutočná triedna, p.p. Zverecová. Nepopieram, že moje prvotné pocity boli trochu zmiešané, no potom sa z nej vykľula neuveriteľná triedna. Ešte dnes mám v živej pamäti ten rad (dlhý, ako vždy) pred jedálňou, keď nás postavila pred vtedajšiu sekundu so slovami "Teraz ide príma, sekunda počká." Áno, ja byť na mieste sekundy, asi by ma to vytočilo, ale vtedy sme boli všetci happy. A tiež povestnú guľovačku (kto sa nezúčastnil, môže dodnes ľutovať) na kopci pod Dlhými Dielmi. Po dlhočiznom boji, ktorý sa napokon zvrhol na chaotické dobývanie ľadového kopca, sme sa všetci mokrí, ale šťastní prešťastní vracali domov. Pani profesorka, mokrá ako my všetci ostatní vtedy predniesla vetu "Tak takto vyzerá profesorka bratislavského gymnázia," aj s dôvetkom Martina Šima, v ktorom už vtedy bujnel obkecávací talent "výberového bratislavského gymnázia, pani profesorka.". Veru tak, určité veci na človeku poznať pomerne rýchlo. No ale aby sme sa (opäť) vrátili k téme začiatku roka. Nastali voľby predsedu. Vyhral ich Kubo Uhrík, po svojom príhovore o svojich organizačných schopnostiach, čítanom z nejakého zdrapu papiera (nič v zlom Kubo, vážne). Podpredsedom sa stal, aj keď je to už dnes vážne neuveriteľné, Nicolas. Áno, TEN Nicolas Kráľ. Pre tých, ktorí nevedia o Nikovi nič, hm poviem len sorry, lebo on je pojem, ktorý sa nedá vysvetliť len tak jednoducho. Treba spoznať proste ;) A keďže pani profesorka veľmi múdro a osvietene trvala na tom, aby jedno želiezko v reťazi samosprávy tvorilo dievča, flek druhej podpredsedkyne sa ušiel mne. Ale nič krásne netrvá večne. Keď sme sa dozvedeli, že naša triedna odchádza, boli sme z toho všetci dosť že zdrvení. Jednak nám vtedy ani nikto nepovedal prečo (dozvedeli sme sa to až neskôr) a druhak, s našou novou triednou, pani profesorkou Rybárovou sme to nemali začaté práve najlepšie. Ale veď sa to nakoniec všetko na dobré obrátilo. V ten rok sa nám aj podarilo vystriedať zopár profesoriek matematiky. Pokiaľ dobre počítam a počítam aj toho praktikanta, číslo sa vyšplhalo až na štvorku. Do sekundy potom prišla p.p. Dzurjaninová a tá na škole ostala dodnes. Asi ten náš odstrašovací talent nejako vyprchal. Ďalšie striedanie nastalo na poste profesorky biológie, keď naša biologikárka a náhradná triedna v jednom odišla na materskú. Tento rok, keď sa už budeme s gamčou lúčiť sa vrátila a veľmi sa čudovala, keď sa dozvedela, že títo ľuida sú tá malá príma, ktorú kedysi učila... Ach, to bol veru kúzelný rok. Olympiáda totálne zbabraná , ale veď od prímy sa ani moc nič iné nečaká. No vyhrali sme povestnú Európu v škole! So scénkami úmernými našej vtedajšej mentalite, za ktoré by sa dnes isto mnohí protagonisti najradšej zakopali pod zem, Dulim ako švédskym kráľom...veru tak to bolo.

Sekunda

Ako sme tak po prázdninách s veľkým nadšením a elánom prišli do sekundy, prišlo len zopár nových profesorov. A pribudla fyzika. A tiež sa vrátil Adam, ktorý sa počas prímy ulieval kdesi v nejakej zaostalej západnej krajine. Tuším USA, alebo ako to hovoril. V samospráve sa nezmenilo takmer nič, len to, že Nicolas už nezastával post podpredsedu, čiže ma to vyhodilo o stupienok vyššie. Ale to len tak píšem, aby sme sa tvárili, že to berieme vážne. Pokúsim sa toho v budúcnosti vyvarovať. No v každom prípade sme už boli veľkí sekundáni. Dokonca sme vyhrali netradičné disciplíny na olympiáde. Ale to je asi tak všetko. Tretie miesto sekundy už je tak trochu (dosť) klišé, keďže výmeny pozícií sa konajú tak medzi terciou a kvartou, ináč ani moc nie. A čas letel a nič sa nemenilo, nič dramatické, žiadne veľké zmeny. Len angličtina bola pre väčšinu "začiatočníckej" skupiny dosť šok, lebo po roku ničnerobenia prišla nová profesorka a dala ich všetkých pekne do laty. Úvodzovky v tomto prípade stoja za povšimnutie, lebo poznám nejakých ľudí (ehm), ktorým by titul "začiatočník" nemusel celkom vyhovovať. Európa v škole nedopadla tak ako minule, tohoročná Austrália bola podľa mňa trochu moc ukecaná a ani pád posvätnej skaly postavenej z lavíc určite výsledku neprospel. Ale istá osoba ženského pohlavia s namaľovanými fúzmi, prednášajúca vetu "Kedy vyplávame, kapitán?" určite stojí za zmienku. Vyskytol sa aj pokus o vydávanie triedneho časopisu, no akosi sa to neujalo. V sekunde sa taktiež konala aj škola v prírode, na Krahuliach. Nie všetci sa zúčastnili, aj vďaka istému prípadíku, ktorý však nebudem rozmazávať. Tí, čo majú vedeť o čo ide, vedia, tí čo nie, ani nemusia. Nič v zlom.

Tercia

A tak skončila aj sekunda, prišli prázdniny, tie sa skončili (no čuduj sa svete) a prišla tercia. Pre mňa osobne tým začína obdobie, odkedy prestávam rozoznávať primánov. Neviem, akosi sú tie dva roky dosť veľký rozdiel. Ale viem, že istí rieškari sú na tom lepšie :)) Ale teraz s odstupom času musím uznať, že keď trochu narastú, tak to aj celkom ide. Alebo žeby stačilo chodiť po škole s otvorenými očami? Vtedy zasiahla našu triedu ako blesk z jasného neba správa, že slovenčinu nás bude učiť p.p. Končalová. Tá bola po celej škole známa a poznali sme ju už od prímy. Niektorí lepšie, tí, ktorých učila etiku, niektorí menej. No všeobecný názor sa zhodoval. Užili sme si veru kopec zábavy, hlavne keď sa Adam rozhodol odrapovať na slovenčine básničku Slovenčine. Celá trieda to kolektívne pokladala za dokonalý nápad. Pani profesorke sa to však trochu nepáčilo. Teda úplne. A narobila aj trošku poprask okolo toho. Trošku dosť. Ale tak, predsa je treba trochu oživiť tie hodiny, nie? No a tak sme si nažívali v stave neustálej vojenskej pohotovosti a rok plynul. Myslím, že na olympiáde sme dosiahli klasické druhé miesto a ani sa tomu nikto nečudoval. Prvý dotyk našej triedy s chémiou by sa dal označiť ešte ako celkom úspešný. Chémia je v pohode vec, len jej treba rozumieť (som si dovolila trošku subjektívny názor). Keď prišla zima a s ňou lyžiarsky, všetci sa nemohli dočkať, kedy to už vyrazíme. Celá akcia prebehla na Donovaloch, v istom veľkom polorozpadnutom hoteli, s oknami, ktoré sa dali otvárať aj zvonka, s akousi asi jablkovou hmotou neznámej výroby a čašníkom, na ktorého všetci dodnes s láskou spomíname. Nebyť miestneho bufetu a potravín, joj, veru ktovie, ako by istí jedinci prežili. Odhalilo sa nám tu zopár závažných skutočností, upevnili sa vzťahy. Ale niektorým ľudkom to asi stále nestačilo. A tak si Ceco, vtedy ešte Ivan, zariadil let vrtuľníkom a luxusné ubytovanie v nemocnici v Banskej Bystrici. Rozhodol sa totiž, že vyskúša snehový skákací mostík a trochu, hm, precenil svoje sily. A tak ľudia mohli byť svedkami priameho pôsobenia gravitačnej sily (spôsobom, o akom sa im iste vo fyzikálnom laboratóriu ani nesnívalo), precvičiť si, ako sa privoláva záchranka a zistiť, čo asi človek hovorí pred upadnutím do bezvedomia. No určite by nečakali výrok "Chcete počuť vtip?". Ale Ivan z toho vyviazol v pohode, ani si nič nezlomil, a tak tu s nami sedáva v škole a usilovne vyrušuje. Európa v škole sa v ten rok niesla v znamení miest. Náš Bardejov vyhral na plnej čiare, s najväčším počtov bodov z celej školy. Myslím, že sme do toho dali dosť, vymysleli scénku, postavili kostol (z kartónu, tradičného materiálu takýchto akcií) a dokonca aj nejaký ten tanček sa našiel. No vrcholným číslom bol asi istý Mišo J., topiaci sa kúpeľný hosť, horúčkovito vypľúvajúci vodu po Radovom záchrannom zákroku. Úprimne, ten zákrok pripomínal aj všeličo iné, hlavne pasáž s umelým dýchaním, ale to je detail. Keď sme sa potom na záver roka dozvedeli, že p. prof. Končalová by mala odísť, málokto tomu veril. Ale ako sme potom v kvarte zistili...

Kvarta

Presťahovali nás do inej triedy. To všetkých štvalo, lebo to bola trieda oveľa menšia ako tá, ktorú sme mali v tercii. No k tej triede patrí obrovská šatňa, čo zas bola celkom výhoda. A tiež k nám prišla nová profesorka slovenčiny. Pani profesorka Hudecová, náhradná triedna zároveň, si tískala naše sympatie pomerne rýchlo. Ak teda môžem celokolektívny názor takto generalizovať. No čakali nás aj ďalšie zmeny, napríklad odchod Nicolasa do Bruselu a Paliho do Viedne. V tomto roku sme olympiádu zbabrali hádam najviac ako to len šlo, keďže sme sa nechali poraziť aj sekundou v umeleckých disciplínách a celkovo vyhrala tercia. Ale tak, stáva sa. Obdobie kvarty by sa dalo opísať ako obdobie mnohých písomiek a kopy učenia. Pribudol nám totiž nový predmet. Náuka o spoločnosti. S týmto predmetom mnohí bojovali. A veľmi. Neviem, či by sa to dalo nazvať statočným bojom, ale mnohí prehrali. A potom sa už mnohí nestačili diviť nad tými prídavnými menami popísanými po vysvedčení. Ale čas zahojí aj tie najhlbšie rany a všetko učivo nosky sa za prvé dni prázdnin z hlavy spoľahlivo vyvetrá. Vyvinuli sa rôzne nové športy, napríklad hod zošitom predmetu, z ktorého mala byť písomka, kop štupľom v šatni tak, aby nespadol do veľkej telocvične, či karty, ktoré síce neboli nové, ale zachvátili našu triedu dosť prudko a držia nás dodnes. Ako príklad uvádzam napríklad Tomášove karty, ktoré vyzerajú vážne ako keby mali aspoň sto rokov. To síce nemajú, ale majú na sebe aspoň 9 tisíc bodov z rôznych hier. Keď sa však položia vedľa seba sedmičky s osmičkami a zvyšok balíčka, málokto by povedal, že patria k sebe. Európa v škole v tom roku dopadla velice biedne. Celkovo vládol v deň konania sa v našej triede omnoho väčší chaos ako zvyčajne. A to už je vážne čo povedať. A tak sme dopadli najhoršie za celý čas. A ešte bolo treba zamaľovávať tie fľaky od paradajok, ktoré tam ostali po demonštrácii proti čínskej komunistickej vláde. A zametať ryžu. Teda, tej bolo vážne po členky. Tak dobre, po členky nie, ale bolo jej hodne. Potom prišiel čas podať si prihlášky na stredné školy. Nie všetci však ostali u nás. Peťo, Vengli a Andrea sa rozhodli prestúpiť do všeobecnej triedy. Miša a Mira si vybrali francúzske gymnázium. A Rado sa vybral na istú bratislavskú jazykovú školu (nebudme menovať, načo robiť reklamu, keď všetci vieme, že gamča je najlepšia, no nie?). A ešte sa konala geografická exkurzia a výlet do Viedne. Z vlastnej skúsenosti viem, že na exkurzii bolo super. Kopa srandy, aj keď v chate kde sme mali spať bola príšerná kosa a vyprážaný syr, čo mal byť na večeru sa záhadne premenil na mäso s kapustou a knedľou. Ten trik sa musím naučiť! Ale stálo to za to, to určite potvrdia všetci, čo tam boli. Vo Viedni som nebola, takže to porovnať nemôžem. Ale vraj tam bola celkom haluz tiež (sprievodca, niektorí vedia, o čom hovorím - pozn. jacob). A tak sme sa nakoniec rozlúčili, naposledy v starej zostave, nechali základnú školu za sebou a vrhli sa do víru prázdnin.

Kvinta

Vstup do kvinty bol pre nás čímsi prelomovým, zrejme tým, že hoci stále gamčáci, stali sme sa zrazu veľkými stredoškolákmi a to už čosi znamenalo. Keďže naša pôvodná zostava, v ktorej sme to ťahali štyri roky sa akosi preriedila, doplnili nás nové posily, ktoré sme vtedy poznali ešte len pod oficiálnymi menami v abecednom poradí Ľuboš Demovič, Judita Hodásová, Petra Kmetíková, Martin Magát a Rastislav Šteffek. Postupne, ale s istotou sa medzi nás začlenili a to tak, že dnes by ste veru len ťažko povedali, že s nami nelietali v príme po chodbách gamče a nevytáčali tým počestných a slušných oktávanov. Napriek dôkladnej drezúre, ktorou sme si v kvarte prešli, bol pre nás prechod na „veľké“ gymnázium predsa len trocha šok, no postupne sme si zvykli na vyučovacie metódy a spôsob výkladu, ktorý nám bol dovtedy úplne cudzí a dnes si ani nedokážeme predstaviť, že by pani profesorka Trebatická vykladala inak, existenciu sveta bez PNO, či možnosť pochopiť dejepisné súvislosti pani profesorky Bulíkovej bez konštantne vysokej nepretržitej pozornosti. Samozrejme, obávali sme sa, kto sa bude nasledujúce štyri roky starať o blaho našej triedy a karhať nás za vymeškané hodiny. V prvý deň sme na dverách objavili štítok s menom p.p. Pajerová a keďže sme mnohých profesorov ešte nepoznali, mali sme trochu strach. Ten sa však rozplynuli ako jesenný opar keď do triedy vstúpila vysmiata pani profesorka Hudecová aj so skvelou novinkou, že sa vydala a nech sa teda nebojíme. Dá sa povedať, že tento rok nám ubiehal príjemne a hoci sme na olympiáde neprekvapili a ocitli sa kdesi v šedom priemere výsledkov, všetci dobre vedia, že to bol len tréning ;). Dodnes však mám v blahej pamäti tie dva obrovské odpadové sakle batérii, ktoré sa nám podarilo zohnať na zber. V tomto roku sa nám dokonca podarilo zorganizovať akýsi vianočný „večierok“ konaný v triede v hriešnom čase asi do piatej poobede. To malo byť všetkým už vtedy jasné, akí sme my nemravníci. Ale ak by si niekto myslel, že sme po celý čas len tvrdli v škole, je teda na veľkom omyle! Celé to začalo lyžiarskym. V tento rok sa akosi pritrafilo, že sa konala iba jedna masová akcia z piatimi triedami a snáď polovicou profesorského zboru (tak dobre, polovicou nie, ale bolo ich tam jak hadov). Každá z konvenčných piatich skupín bola rozdelená ešte na dve a lyžovalo sa. Odušu. Či bolo mínus päť, alebo mínus dvadsať a dvoje ponožiek, rukavíc svetrov a šálov patrilo k bežnej výbave, my sme sa nevzdali. V našom milovanom a dobre známom hoteli na Donovaloch však boli tiež zaujímavé tepelné podmienky. Zvnútra zamrznuté okno na našej izbe, či polozmrznutý Ceco, ktorý sa podľa vlastných slov „pol hodinu rozmrazoval keď sa zobudil“ hovoria za všetko. A hoci sa helikoptérou tento rok niekto neviezol, bola to v pohode akcia, ktorá zrejme naštartovala ostatné podujatia tohto druhu. Okrem toho sa konal aj prvý zo série „nemčinárskych“ výletov, ktorý v tomto prípade priblížil záujemcom Salzburg a okolité jazerá. Videli sme mnoho zaujímavého, všetci isto s nostalgiou spomenú na našu milovanú pani sprievodkyňu, ktorej by nejeden isto z láskou otrieskal tú jej kokakolovú fľašu-mávatko o...zábradlie, aby ju bolo počuť, na čo ste mysleli?! Zároveň sa konal aj štvordňový výlet až na ďalekej Orave, kde sme šli rýchlikom, motoráčikom, autobusom a ešte peši, no výsledok stál za to. Prostredie fajn, ľudia fajn, dozor fajn (p.p.Pajerová a ppPP aka p.p.Polovková)...povestný turistický výlet, na ktorom tak lialo, že keď sa cieľ v podobe chaty zmeniaci sa na bufet sa ukázal byť zavretý, aj naše vrcholové družstvo piatich sa radšej vrátilo. No a samozrejme nočná hra. Bratislavské decká sa ukázali ako tradične uvrieskané a asi najväčšmi mi utkveli v pamäti výroky „Máme síce štyri odtiene bielej, ale to bude stačiť“ (Šimije pri úlohe potme pozbierať kvety štyroch farieb), či zborová odpoveď prvého tímu na moje privítanie Stůj noho, „posvátná místa jsou kamkoli kráčíš!“. A nosenie vody z Oravskej priehrady a zháňanie podpisov 20 dedinčanov na tele pri dennej hre...no budem radšej končiť, než mi čitateľ zaspí spánkom spravodlivých. Akurát sme zosmutneli keď sme sa dozvedeli, že Ľubka Mieresová a pani profesorka Pajerová nás opustia. Ale tak zmena je život, vraveli sme si, no až v septembri sme zistili, že aká veľká...

Sexta

Napriek tomu, že na vysvedčení z konca kvinty sa písalo „Ukončil/a povinnú školskú dochádzku“, objavili sme sa v septembri v laviciach všetci. Ako sme veľmi včas zistili, našou triednou sa stala p.p. Trebatická. Asi budem hovoriť za všetkých keď prezradím, že sme mali obavy. A veru, beda lajdákovi, ktorý by si chcel skracovať vyučovanie či sa počas neho bezprizorne tárať čojaviemkde. Pre tých má pani profesorka jasnú odpoveď a pochybné výhovorky ju neinteresujú. Pribudol nám nový predmet. Vlastne, staronový, no pre mnohých sa s ním rozbehlo úplne nové kolo boja. Áno, vravím o biológii, predmete, ako iste všetci dosvedčia, tešiacom sa v našej triede nie veľmi valnej obľube, česť výnimkám (ehm), čo aj p.p. Kotlebová veľmi skoro pochopila. Ale tak skúste do matikov, informatikov a vôbec, logicky uvažujúcich ľudí (známych aj ako vykecávačov) hustiť kvantá pojmov, pojmov a pojmov. A nie, bočné korene ani náhodou nie sú vedľajšie. Zároveň k nám zavítala nová pani profesorka na slovenčinu, pani profesorka Bačová priamo zo srdca, bašty spisovného jazyka, možno aj aby nám trošku rozhýbala tie tvrdé bratislavské jazyky. Smola. Olympiádu by som asi rovno aj preskočila, však tie zaujímavé veci o nej ešte len prídu! Zato však kde sa vzal tu sa vzal, na jedny biologické praktiká nám pani profesorka Trebatická doviedla nového spolužiaka, až z ďalekého Gruzínska. Po počiatočnej zdržanlivosti sa k nám však Mikheil „Majkl“ Babunašvili veľmi pekne začlenil, všakže. A aj po slovensky mu to slušne ide a už od začiatku sa vedel z problémov vykecať ako nik ;). Hoci sme si neužili lyžiarsky (na pár výnimiek, ktoré sa zúčastnili zájazdu v Rakúsku), opäť našim pôsobiskom nebola len gamča. Časť triedy sa vydala spoznávať krásy Švajčiarska na druhom nemčinárskom výlete (a pri komunikácii s domorodcami zostali verní istejšej angličtine) a takmer všetci sme si boli užiť posledné školské dni na chatu na Modre-Piesku. Dozor, hoci diametrálne odlišný, bol neuveriteľne milý, spoločnosť tiež. Medzi pamätné momenty, aspoň pre mňa, patrí spievanie v tmavej spoločenskej miestnosti do štvrtej ráno s bdejúcim p.p. Eliášom, futbalový turnaj so stopercentnou účasťou a nadľudskými výkonmi, nočná hra so záverečnou fyzikálnou úlohou p.p. Trebatickej, či tri gitary a jedno pádlo a Kubova heligónka. Ani tak nebolo, ani tak nesmie byť, aby tí matici nemali za čo... Veru áno, sexta ubehla bleskovo, ani sme sa nenazdali a opäť nás čakali prázdniny a opäť raz nás malo byť na rok o jedného menej...

Septima

Ako som už spomínala, v septime nás skutočne bolo o jedného menej, pretože Robo sa rozhodol spraviť si menší výletík do Kanady, asi tak na rok. A tak prišiel o všetky hektické týždne, ktoré zažívajú všetci septimania. Áno, hovorím olympiáde, našej OH Pohľad, jubilejnej, výročnej, dvadsiatej. Otvorenie sme zvládli bez väčších problémov a hoci to bolo chvíľami ťažké, aj organizácia sa dala. Samozrejme, nie bez večne prítomných hlasov istých veľmi nemenovaných študentov vtedajšej 4.B, ale človek si časom zvykol. Do organizácie sa zapojili niektorí viac, niektorí menej a osobne si myslím, že to celé dopadlo vcelku dobre. A my sme sa tak strašne báli. Po závere v podobe galaprogramu prišlo očakávané upokojenie, ale možno aj akási nostalgia. A nakoniec sa aj tie tričká a DVD-čka urobili, no nie? Radšej skoro ako neskoro, ale radšej neskoro ako nikdy. Tretí ročník však opäť priniesol aj predmetové zmeny, nielenže nás nadobro opustila informatika a geografia, pokiaľ človek vyslovene netúžil po seminárnej dávke týchto predmetov, ale pribudla aj všetkými milovaná, ospevovaná a tak dlho očakávaná deskriptívna geometria. Každý matematický tretiak, či štvrták isto pozná tieto vrelé pocity a tak ich nie je treba rozpisovať. Mladší – nechajte sa prekvapiť, nematici – žite ďalej v sladkej nevedomosti ;) V priebehu roka sa však pomaly začali šíriť poplašné správy o tom, že by sme vraj mali maturovať niekde inde! Keď si to človek zosumarizoval, jedno znelo horšie ako druhé, či už nás mali rozdeliť do rôznych škôl, do rôznych budov, či vcelku poslať dakam ďaleko. Podstata však bola jedna a jasná: oni nás chcú vyhodiť z našej milovanej gamče!! Napriek tomu, že to bolo ťažké, uznali sme, že rekonštrukcia je nevyhnutná, však kto by si nepamätal na tú matematiku v druhom ročníku, šialený rachot z chodby, ktorý sa následne ukázal byť spadnutým kusiskom omietky zo stropu...počkať ešte zopár minút a ktovie, kto by skúšal tvrdosť storočného stropu vlastnou matematickou gebuľou... Než sme sa však museli rozlúčiť, ešte stále bolo čo robiť. Mimo školy, samozrejme. V treťom ročníku sa konalo dlho očakávané Taliansko, o ktorom vám však viac povedať neviem, keďže som medzitým pomáhala baliť čokoľvek čo sa dostalo bod ruku. Podobne ani o zájazde v Beneluxe, ktorý bol však tiež veľmi dobrý a všetci, čo som počula prinášali len samé chvály. Apropo, balenie. Keď už sa definitívne vedelo, že od budúceho roka budeme na dobu neurčitú chodiť za vzdelaním niekam skoro do Rače, začalo sa masové zneužívanie študentov a ich rekvalifikácia na pracovníkov baliacich a likvidačných čát. Málokto si však sťažoval, pretože prastaré zákutia školy poskytovali všakovaké objavy či už z čias ozaj dávnych, alebo z rokov s červeným odtieňom. V kúdoloch prachu sa našli zaujímavé kúsky, ako napríklad staré maturitné tablá a kto bol v pravý čas na pravom mieste mohlo aj niečo zaujímavé nadobudnúť. Napríklad kondenzátor, kto by nechcel? A keby jeden, armádu kondenzátorov. Všakže, jenso, my vieme ;). Ale užili sme si, balenie fyziky bolo zážitkom, balili sme nudné veci ako knihy a meracie súpravy, ale aj obskúrne sklené pomôcky snáď z čias Márie Terézie, či model parného stroja z 19. storočia. Naša trieda sa po čase stala hlavným stanom fyzikálnych škatúľ, ktorých bolo, podľa interného vtipu, ktorý koloval po škole, viac ako krabíc všetkých ostatných predmetov dokopy. A tak sme s vysvedčeniami naposledy zamávali gamči a bezstarostným stredoškolským rokom, pretože sme vedeli, že v septembri (ak sa vrátime, že ;)) tak z nás už budú maturanti...

Oktáva

A tak sme tu. Stojíme pred vami a všetci kýveme hlavami (© Skazená vakuola, naša triedna...kapela?). Hrdí oktávania, tí služobne najstarší, čo si tu odkrútili už sedem rokov a teda diagnóza menom gamča sa u nich dostala do terminálneho štádia. Spomínam si, ako sme boli pojašené decká, ako sme boli menej pojašené už nie decká, no svojím spôsobom mám pocit, že už nám to tak lezie na mozgy, že sa pomaly vraciame do stavu pojašených, hoci už nie deciek. Robo sa nám z Kanady vrátil, Pali si povedal, že prečo by sa na posledný rok nevybral niekam do redneck USA a našu zostavu obohatil Mário Tho Le Duc, teda, na prvé dva týždne. Potom sa po ňom zľahla zem, no aspoň bolo koho zapisovať do triednej knihy. Teraz sa objavil znova a čakáme. Vydrží to s nami? Dostali sme aj staronovú pani profesorku na Slovenčinu, p.p. Onuškovú, akýsi revival prímy. Chémia aj dejepis sú pre nás minulosťou, deskriptíva a biológia ostali a my bojujeme ako sa len dá. Mám taký pocit, že nadišiel ten pravý čas, aby som sa opäť zmienila o našom súťažnom počínaní si na OH Gamča. Nabrali sme odvahu a s pevným rozhodnutím vyhrať sme sa odhodlali bojovať. Niektorým nám je možno trochu ľúto, že trochu netradične s nematematickou triedou, ale čo už s tým narobíme. A hlavne, nieje jedno, koho porazíme? ;) 4.D nám zatiaľ robí dôstojného súpera a my s napätím čakáme, ako to dopadne. A snažíme sa. Športujeme, umelecky sa prejavujeme a sme netradiční. Bude to stačiť? Čoskoro sa ukáže... Maturitný ročník, to je skutočne ťažká vec. Treba vyhrať olympiádu, urobiť skvelú stužkovú, dozvuky a hlavne užiť si gamču, hoci presťahovanú, najviac ako sa len dá...kto má pri tom myslieť na nejaké učenie? Od 8. novembra, tej pamätnej soboty, už hrdo nosíme na kabátoch zelené stužky. Podľa všeobecnej mienky veľmi vydarený večer, či už samotný akt stužkovania, kultúrny program (hoci naše divadlo s hlbokou pointou zostalo prítomnými rodičmi nepochopené, no ale to je údel moderného umenia...), tombola, či neoficiálna časť. Samotná stužková by isto vydala na pár stránok a som si istá, že si ju každý z nás dobre zapamätá a bude o nej rozprávať možno aj vnúčatám. Hovoria nám, že sa neučíme. Že sme lajdáci a na všetko kašleme, že sme neporiadni a že sa máme zobudiť. Zmaturujeme? A vôbec, pripustia nás k maturite? To je vo hviezdach. Alebo nie, je to skôr v našich hlavách. Uvidíte, a my s vami. Držte nám palce.

Glog, glog oktáva!